Univerzálne navrhovanie

Existujúci systém zdravotnej a sociálnej starostlivosti na Slovensku je ťažko udržateľný vzhľadom na dlhodobý trend starnutia populácie, ktorý generuje nárast počtu osôb odkázaných na starostlivosť. V neprístupnom prostredí sú ľudia so zdravotným znevýhodnením vo veľkej miere odkázaní na pomoc iných ľudí aj pri prekonávaní bariér. Ak by teda bola spoločnosť schopná odstraňovať (resp. nevytvárať ďalšie) architektonické, komunikačné, informačné a iné bariéry, zvýšila by sa miera schopností a nezávislosti osôb so zdravotným postihnutím, mali by viac možností participovať na rôznych aktivitách v rámci komunity, vzdelávať sa a pracovať. Z prístupného prostredia neprofitujú len ľudia so zdravotným postihnutím, ale je sociálnym a ekonomickým prínosom pre celú spoločnosť. 

V súvislosti s dlhodobým trendom starnutia populácie bude dlhodobá starostlivosť čeliť viacerým výzvam. Jednak možno očakávať obrovský nárast osôb v núdzi, lebo v priebehu nasledujúcich piatich desaťročí sa počet odkázaných Európanov vo veku nad 80 rokov strojnásobí, a takisto možno predpokladať nedostatok opatrovateľov z dôvodu poklesu počtu osôb v produktívnom veku. „V reakcii na tieto výzvy sa však ponúkajú aj ekonomické príležitosti. V dôsledku uspokojovania potrieb rastúcej populácie starších ľudí, označovanej ako "strieborná ekonomika", by sa mohlo vytvoriť omnoho viac pracovných miest v sektore dlhodobej starostlivosti a prejaviť omnoho väčší dopyt po tovaroch a službách pre širokú škálu spotrebiteľov vyššieho veku.“¹

V ekonomickej štúdii² vypracovanej pre Svetovú banku sú vyčíslené straty ročného hrubého domáceho produktu (ďalej len „HDP“) jednotlivých štátov, ktoré vznikajú v dôsledku zdravotného postihnutia. Z výsledkov štúdie vyplýva, že straty v rámci celosvetového HDP v dôsledku zdravotného postihnutia sa môžu pohybovať medzi 1,71 biliónmi USD a 2,23 biliónmi USD ročne, čo predstavuje 5,35 % až 6,97 % z celkového celosvetového HDP³.  Podľa tejto štúdie je veľmi dôležité „znižovať ekonomické dopady zdravotného postihnutia na HDP štátov tým, že sa budú zvyšovať funkčné schopnosti osôb so zdravotným postihnutím a odstránia sa prekážky, ktoré bránia ich prístupu k sociálnym a ekonomickým príležitostiam“. V štúdií sa ďalej uvádza, že výdavky na zdravotné postihnutie sú zvyčajne spoločnosťou vnímané ako ekonomická záťaž, lebo väčšina výdavkov pochádza buď zo štátneho rozpočtu, čo zaťažuje daňových poplatníkov, alebo z dobročinných zdrojov. Miesto inštitucionálnej starostlivosti je efektívnejšie poskytovať komunitné sociálne služby. Investície do komunitných sociálnych služieb sú tradične vnímané ako nevyhnutné náklady na starostlivosť odkázaných ľudí a nie ako investícia do týchto ľudí, z ktorej by mala spoločnosť očakávať návratnosť. Ľudia so zdravotným postihnutím majú obrovský ekonomický potenciál a tvoria "hlavnú menšinu", u ktorej  zostávajú nevyužité zdroje rozmanitosti, talentu a inovácií. Oni aj ich rodiny, predstavujú veľkú spotrebiteľskú základňu a sú predpokladom pre vytváranie nových obchodných príležitostí. 

Podľa štúdie je preto potrebné správne navrhovať investície do ľudí so zdravotným postihnutím, ktoré maximalizujú ich funkčné schopnosti a vytvárajú sociálne a ekonomické príležitosti. Je potrebné zavádzať zmysluplné sociálne a ekonomické príspevky a odstrániť fyzické, sociálne a environmentálne bariéry identifikované v ICF (Medzinárodná klasifikácia funkčnosti, dizability a zdravia, WHO), lebo prostredia, v ktorých žijú osoby so zdravotným postihnutím majú priamy vplyv na ich funkčnú schopnosť a na rôzne druhy aktivít, na ktorých môžu participovať v rámci svojich komunít a spoločností. Architektúra a dizajn zastavaného prostredia sú kľúčové faktory fyzickej a sociálnej integrácie osôb so zdravotným postihnutím. Neprístupné prostredia, produkty, služby a informácie naopak generujú ekonomické straty, lebo zvyšujú mieru odkázanosti osôb so zdravotným postihnutím na sociálnu starostlivosť.⁴

V uvedenej štúdii sa odporúča aplikovať univerzálne navrhovanie:

• Existujú dôkazy, ktoré preukazujú, že začlenenie princípov univerzálneho navrhovania do novej výstavby je najefektívnejší spôsob, ako zlepšiť prístupnosť zastavaných prostredí.
• Predložené dôkazy naznačujú, že implementácia univerzálneho navrhovania do novej výstavby, prináša ekonomickú návratnosť. Výskum relatívnych nákladov a prínosov univerzálne prístupného prostredia preukázal, že zlepšenie prístupnosti má pozitívne ekonomické dopady, ktoré sú ľahko vykonateľné.
• Implementácia univerzálneho navrhovania do projektov v počiatočných fázach tvorivého procesu je takmer vždy omnoho lacnejšia ako dodatočná debariérizácia. Náklady na implementáciu prístupnosti do nových budov a infraštruktúry sú zvyčajne veľmi malé – cca 0,72 % z celkových nákladov na realizáciu stavby.

V roku 2004 bola vo Švajčiarsku vypracovaná podobná štúdia „Bezbariérová výstavba – problémy pri výkone projektovej činnosti“, ktorej cieľom bolo porovnať, aké doplnkové náklady vzniknú, keď sa budú novostavby realizovať v súlade s princípmi univerzálneho navrhovania a aké náklady vzniknú, ak sa investuje do debariérizácie stavieb. Pri modelových výpočtoch boli hodnotené náklady na výstavbu a debariérizáciu 140 stavieb v rámci celého Švajčiarska.  Z výsledkov štúdie je zrejmé, že náklady na bezbariérovosť sú závislé hlavne od veľkosti a druhu stavby. Štúdia, podobne ako predchádzajúca štúdia Svetovej banky, dokazuje, že náklady na bezbariérovosť stavby sú tým nižšie, čím skôr sa s aplikovaním univerzálneho navrhovania počíta. Ekonomicky najefektívnejšie sú stavby, ktoré sú bezbariérovo navrhnuté už vo fáze tvorby projektovej dokumentácie. Priemerné doplnkové náklady na budovy projektované a realizované v súlade s požiadavkami univerzálneho navrhovania boli vyčíslené na 0,81 % z celkovej hodnoty stavby. Ako uvádzajú autori štúdie, „hlavná časť doplnkových nákladov na bezbariérovosť (priemerne 83 %) sú investície spojené s realizáciou výťahov alebo širších dverí, ktoré nesúvisia len so zabezpečením prístupnosti pre osoby so zdravotným postihnutím, lebo súčasne zlepšujú funkčnosť prevádzky, zvyšujú kvalitu stavby na realitnom trhu a súčasne zvyšujú komfort pre všetkých užívateľov. Do zvyšných 17 % (z doplnkových nákladov) sú zahrnuté investície súvisiace s osobitnými požiadavkami osôb so zdravotným postihnutím, ako sú napríklad bezbariérové toalety alebo vyhradené parkovanie. Náklady na orientačné pomôcky pre osoby so zrakovým a sluchovým postihnutím predstavujú len 1 % z doplnkových nákladov na bezbariérovosť stavby.“  V závere štúdie sa uvádza, že pomalá implementácia zásad bezbariérovosti vo výstavbe nesúvisí s technickými problémami, ani s vysokými investíciami, minimálne pri novostavbách, ale hlavnou príčinou nepriaznivého stavu je slabá empatia a neochota u architektov, stavebných inžinierov a pracovníkov stavebných úradov.