Zásady navrhovania

Pod pojmom bezbariérovosť treba rozumieť nielen neobmedzený prístup a používanie budov a produktov, ale aj bezbariérovosť v komunikácii, médiách a službách.  Bezbariérovosť je nevyhnutnou podmienkou integrácie osôb s rôznymi zdravotnými postihnutiami, je nevyhnutná aj pre seniorov, pacientov s poúrazovými stavmi, rodičov s detským kočíkom, tehotné ženy, pre cestujúcich s rozmernou batožinou a podobne. 

Starnutie obyvateľstva má takisto veľký vplyv na potrebu bezbariérovej prístupnosti prostredia, pretože seniori budú v budúcnosti tvoriť nezanedbateľný podiel obyvateľstva v Európe. Seniori majú zväčša zhoršený zdravotný stav, čo sa prejavuje rôznymi poruchami mobility, zraku aj sluchu, a preto bezbariérové prostredie im poskytuje väčší komfort.  

Podľa európskych štatistík žije v Európskej únii 127 miliónov ľudí, ktorí majú obmedzenú mobilitu, orientáciu, alebo nedokážu vykonávať rôzne aktivity¹.  V súvislosti s prognózami o starnutí obyvateľstva sa bude percento ľudí s poruchami pohybu a orientácie zvyšovať. Podľa údajov Európskeho štatistického úradu sa v krajinách EU do roku 2050 predpokladá nárast počtu obyvateľov starších ako 65 rokov z terajších 17 % na 30 %. 

Na to, aby sa výraznejšie zlepšila situácia osôb so zdravotným postihnutím a seniorov na Slovensku by sa nemali vytvárať nové báriery a tie staré (bariéry architektonické, psychické, ale aj bariéry v komunikácii) sa musia najskôr identifikovať a následne odstrániť.   

Otázku bezbariérovosti prostredia ošetruje vyhláška MŽP SR č. 532/2002 Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných  technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie.

• Bezbariérovosť zvýši komfort stavby pre všetkých užívateľov
• Bezbariérovosť je nevyhnutnou podmienkou začlenenia osôb so zdravotným postihnutím do života spoločnosti
• Bezbariérovosť vytvára predpoklady pre zamestnávanie ľudí so zdravotným postihnutím 
• Bezbariérovosť je nutná aj z dôvodu starnutia obyvateľstva

Exteriérové prostredie, budovy alebo produkty by mali architekti, urbanisti a dizajnéri navrhovať v zmysle metódy „Design for All“– navrhovanie pre všetkých. Táto metóda sa vo svete tiež označuje pojmom  „Universal Design“– univerzálne navrhovanie, alebo aj „Inclusive Design“ – inkluzívne navrhovanie, „Friendly Design“ – ústretové navrhovanie, alebo „Long Life Design“ – navrhovanie pre celý život.

Všetky verejne prístupné priestranstvá, stavby a produkty by mali byť v zmysle tejto metódy navrhnuté tak, aby vyhovovali čo najväčšiemu počtu užívateľov. Pri tejto metóde sa zohľadňujú hlavne nároky ľudí na vozíku, pretože majú najväčšie nároky na veľkosť priestoru a obmedzené dosahové vzdialenosti (výška dosahu najviac 1,4 m). Cieľom je, aby sa zabránilo vyčleňovaniu ľudí so zdravotným postihnutím zo života spoločnosti, teda nemali by sa pre nich vytvárať osobitné priestory, ale mali by mať možnosť zúčastňovať sa rovnocenne na všetkých spoločenských aktivitách. Pokiaľ sa takto navrhuje novostavba, nie je problém tieto zásady uplatniť a bezbariérové prvky sú takmer nepostrehnuteľné, pričom sa zachová aj estetická kvalita stavby.  Pri zmenách existujúcich stavieb sa musí hľadať optimálne riešenie na odstránenie bariér, avšak v niektorých prípadoch, hlavne v pamiatkovo chránených objektoch a zónach sú možnosti debariérizácie mnohokrát obmedzené.

Rada Európy „odporúča vládam, aby akceptovali univerzálne navrhovanie ako filozofiu a stratégiu architektonickej a urbanistickej tvorby podporujúce realizáciu plnohodnotného občianstva a nezávislého života všetkých ľudí vrátane ľudí so zdravotným postihnutím.“²

• Pri návrhu stavby a jej okolia sa musia zohľadniť aj nároky ľudí s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie
• Stavby majú byť bezbariérovo prístupné vo všetkých častiach určených pre verejnosť
• Pri dimenzovaní priestorov stavby sa vychádza z priestorových nárokov ľudí na invalidnom vozíku.
• V stavbe určenej pre verejnosť musia byť všetky dvere široké najmenej 80 cm, vrátane dverí do toalety.

Na rozdiel od metódy „univerzálne navrhovanie“, kde je užívateľ prostredia neznámy, pri metóde navrhovania na mieru musí architekt budúceho užívateľa poznať. Pri navrhovaní sa musí najskôr oboznámiť s jeho schopnosťami a nárokmi. Metóda navrhovania na mieru sa v praxi uplatňuje hlavne pri tvorbe interiéru bytu, alebo pri zariaďovaní pracoviska.

Pri navrhovaní na mieru sú pre architekta veľmi dôležité údaje o tom, aký druh postihnutia má budúci užívateľ, či je jeho stav nemenný, prípadne či sa jeho stav bude postupne zlepšovať alebo zhoršovať. Takisto musí preveriť, aké má schopnosti prípadne prekážky pri používaní vybavenia a predmetov v byte alebo na pracovisku. Napríklad, ak je užívateľ na vozíku, musí vedieť ako vysoko a ako nízko dosiahne na stenu alebo na police, aká výška stola je pre neho optimálna, či sa pri presadaní na toaletu alebo na posteľ dokáže postaviť, či presadá na toaletu spredu, z ľavej alebo z pravej strany. Takisto musí zistiť, či dokáže vstúpiť a vystúpiť z vane alebo na hygienu potrebuje výlučne sprchu. Držadlá a sedadlo na presadanie v sprche sa takisto montujú na mieru podľa nárokov užívateľa.

• Pred návrhom zariadenia bytu alebo pracoviska je potrebné zistiť aké schopnosti a nároky má konkrétny užívateľ – dosahové vzdialenosti, spôsob presadania na toaletu, potrebné asistenčné systémy alebo pomôcky...
• Pri rozostavení nábytku sa vychádza z rozmerov invalidného vozíka, aby dokázal užívateľ bytu alebo pracoviska využívať všetky časti a prvky interiéru.