Pamiatková starostlivosť vo svojej podstate rieši okrem zachovania kultúrneho dedičstva aj metodické otázky jeho obnovy. V dejinách sa odpovede nakláňali viac k umeleckému alebo vedeckému postoju, a podľa toho bol určovaný vzhľad výslednej prezentácie. Súčasný prístup nedáva do popredia ani jeden smer, ale stavia zmysel a výsledok obnovy na konkrétnej kultúrno-historickej hodnote a na význame pamiatky. Je to pozitívny postup. Umožňuje projektantom aj užívateľom reagovať na ďalšie humanitné výzvy súčasnej doby, kam požiadavky univerzálneho navrhovania patria.

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím v článku 9 Prístupnosť špecifikuje osobám so zdravotným postihnutím nároky nielen na prístupnosť k fyzickému prostrediu a doprave, nevynímajúc historické objekty a priestory, ale aj k informáciám, komunikačným technológiám a k ďalším prostriedkom a službám. V článku 30 Účasť na kultúrnom živote, rekreácii, záujmových aktivitách a športe v bode 1 písm. c) stanovuje, aby tieto osoby mali prístup k miestam určeným na kultúrne predstavenia alebo služby,...a v najväčšej možnej miere mali prístup k historickým pamiatkam a k významným miestam národného kultúrneho dedičstva. Práve poznávanie kultúrneho dedičstva je vhodný a overený nástroj inklúzie v humanitne zameranej spoločnosti. 

Požiadavky na zlepšenie prístupnosti historických objektov pre všetkých ľudí si vyžadujú od zúčastnených strán - od projektantov, pamiatkárov, úradníkov, správcov, manažérov ideovo nové pochopenie úlohy. Nejde len o dodatočnú bezbariérovosť, ktorej zásahy majú byť voči pamiatke reverzibilné. Žiada sa uplatniť celistvý prístup, aby úloha bola pre zúčastnených skôr tvorivou výzvou ako povinným bremenom. Hľadanie výsledných úprav je teda koncepčné, lebo ide o proces, ktorý sa nemusí realizovať jednorazovo.  

Skúsenosti uplatňovania Dohovoru a princípov univerzálneho navrhovania ukazujú, že premyslené zásahy nejdú proti strate pamiatkových hodnôt. Viaceré európske štáty majú spracovanú pre oblasť pamiatok a historických objektov vybranú legislatívu, čiastkové odporúčania, návody, disponujú praktickými skúsenosťami zo spolupráce s organizáciami zdravotne postihnutých, profesijnými komorami a s inštitúciami. Kultúrne dedičstvo je špecifickou oblasťou, ktorého udržateľnosť vlastných hodnôt je v záujme spoločnosti. Preto čl. 30 Dohovoru hovorí o možnej miere zásahov do historického prostredia. Znamená to, že ide o hľadanie individuálnych riešení, ktoré rešpektujú v konkrétnych situáciách plošné nariadenia národnej a medzinárodnej legislatívy, tak v záujme ochrany kultúrneho dedičstva ako aj v záujme prístupnosti pre všetkých ľudí. Práve skúmaním jednotlivých vhodných riešení možno dospieť k zlepšeniu poznania v tejto náročnej problematike.