Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím
Povinnosť súvisiaca so zabezpečením prístupnosti pre osoby so zdravotným postihnutím je zakotvená vo viacerých medzinárodných dokumentoch zameraných na ochranu ľudských práv. Okrem medzinárodných zmlúv - Všeobecnej deklarácie ľudských práv a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach je z hľadiska naplnenia práv ľudí so zdravotným postihnutím najvýznamnejšou medzinárodnou zmluvou Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „Dohovor“).
Dohovor sa opiera o osem základných princípov vysvetlených v článku 3, ktoré sa postupne rozvíjajú v celom znení dohovoru:
- Rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, individuálnej autonómie vrátane slobody robiť vlastné rozhodnutia a nezávislosti osôb
- Nediskriminácia
- Plná a efektívna účasť a začlenenie do spoločnosti
- Rešpektovanie odlišnosti a akceptovanie osôb so zdravotným postihnutím ako súčasť ľudskej rozmanitosti a ľudskosti
- Rovnosť príležitostí
- Prístupnosť
- Rovnosť medzi mužmi a ženami
- Rešpektovanie rozvíjajúcich sa schopností detí so zdravotným postihnutím a rešpektovanie práva detí so zdravotným postihnutím na zachovanie ich identity.
Prezident Slovenskej republiky podpísal Dohovor a Opčný protokol dňa 26. septembra 2007. Národná rada Slovenskej republiky s dohovorom a Opčným protokolom vyslovila súhlas 9. marca 2010 a rozhodla, že dohovor je medzinárodnou zmluvou, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi. Prezident Slovenskej republiky dohovor a Opčný protokol ratifikoval 28. apríla 2010. Pre Slovenskú republiku nadobudli tieto zmluvy platnosť 25. júna 2010.
Prístupnosť
Dohovor zahŕňa prístupnosť ako jednu zo svojich kľúčových a hlavných zásad. Ide o nutný predpoklad efektívneho a rovnakého uplatňovania občianskych, politických, ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv osobami so zdravotným postihnutím. Článok 9 dohovoru ukladá EÚ a členským štátom ako zmluvným stranám povinnosť, aby v rozsahu svojich právomocí prijali vhodné opatrenia na zabezpečenie prístupnosti. V článku 3 sa na prístupnosť poukazuje ako na všeobecnú zásadu dohovoru, ktorá sa má posudzovať v spojitosti s uplatňovaním práv a základných slobôd všetkých článkov dohovoru. Výklad článku 9 Prístupnosť je vo Všeobecnom komentári č. 2 výboru OSN k článku 9 Prístupnosť :
Výber zo všeobecného komentára č. 2
Prístupnosť je právne vymáhateľná na základe ustanovení národných a medzinárodných právnych predpisov týkajúcich sa ochrany ľudských práv a základných slobôd.
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie jasne stanovuje právo na prístup ako súčasť medzinárodného práva.
Občan, ktorý sa cíti byť diskriminovaný z dôvodu, že prostredie alebo služba nie sú pre neho prístupné, môže sa domáhať ochrany svojich práv na základe Zákona o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), alebo na základe ratifikovaného Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, článku 9 Prístupnosť.
V prípade, ak sa občan domnieva, že nie je zabezpečená prístupnosť, môže sa s podnetom obrátiť aj na Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Jedným z oprávnení Úradu komisára je aj navrhovanie opatrení, ktoré zlepšia a zabezpečia bezbariérový prístup. Európsky súd pre ľudské práva môže prijať podnet len vtedy, ak boli vyčerpané všetky právne kroky na národnej úrovni.
Univerzálne navrhovanie
Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím preferuje univerzálne navrhovanie ako vhodnú metódu na zabezpečenie prístupnosti (článok 9). Definuje univerzálne navrhovanie (článok 2):
„Univerzálny dizajn“ znamená navrhovanie produktov, prostredí, programov a služieb tak, aby ich mohli v čo najväčšom rozsahu používať všetci ľudia bez potreby úprav alebo špecializovaného dizajnu. Univerzálny dizajn nevylučuje pomocné zariadenia pre konkrétne skupiny osôb so zdravotným postihnutím, ak je to potrebné.