Voľnočasové zariadenia

Voľný čas je kategória, ktorú je pomerne ťažké jednoznačne definovať. Niektorí sociológovia ho považujú za určitý podiel času každého jednotlivca, iní ho považujú za kvalitu zážitku, ktorý nie je ohraničený presným časom. Do voľného času môžeme zahrnúť aktivity v oblasti umenia, literatúry, resp. kultúry vo všeobecnosti, masmédií, ale rovnako aj športové alebo rekreačné aktivity, hobby a pod. Sociológ Joffre Dumazedier zaoberajúci sa teóriou voľného času ho definoval ako „komplex aktivít mimo pracovných, rodinných a spoločenských záväzkov, ktorými sa jednotlivec zaoberá zo svojej vôle, aby si buď oddýchol, zabavil sa alebo slobodne zdokonaľoval svoju tvorivú kapacitu." [Dumazedier, 1967: 16-17] Definícia voľného času jednotlivca sa aj v tvorbe tohto teoretika v čase vyvíjala a v niektorých verziách v nej môžeme identifikovať aj dobrovoľnú prácu pre komunitu po splnení si pracovných, rodinných a spoločenských povinností.

V súvislosti s prostredím a objektami pre voľný čas teda môžeme hovoriť o veľkom segmente architektúry začlenenej do širokého rámca občianskych stavieb. Ide o architektúru súvisiacu s kultúrou, športom a rekreačnými aktivitami, ale aj inými voľnočasovými aktivitami, ako sú napríklad komunitné centrá prispievajúce k aktívnemu životnému štýlu a v konečnom dôsledku aj k celkovému zvyšovaniu kultúrnej úrovne spoločnosti. Ide o vytvorenie širokého spektra priestorov a objektov, ktoré využívame podľa svojich záujmov a podľa miery voľného času. Je nespochybniteľné, že architektúra v tomto procese zohráva dôležitú úlohu. Svojím obsahom sprostredkúva možnosti na realizáciu voľnočasových činností a na sebarealizáciu v aktivitách podľa vlastných potrieb, záujmov, predstáv a hodnôt. V rámci slobodného časového priestoru zároveň poskytuje priestor na spoločenské stretnutia s kamarátmi, priateľmi.  

Univerzálna prístupnosť priestorov a budov určených na trávenie voľného času, v ktorých sa ľudia zúčastňujú na kultúrnom živote, športe, rekreácii a záujmových aktivitách je preto jednou zo základných požiadaviek pri návrhu a realizácii týchto objektov.

Umožniť účasť na kultúrnom živote, rekreácii, záujmových aktivitách a športe pre všetkých je súčasťou ľudských práv, témou sa zaoberá  aj  Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, kde sa v článku 30 uvádza, že osoby so zdravotným postihnutím majú právo:

• na prístup k miestam určeným na kultúrne predstavenia alebo služby, ako sú divadlá, múzeá, kiná, knižnice a služby cestovného ruchu a v najväčšej možnej miere by mali mať prístup k historickým pamiatkam a k významným miestam národného kultúrneho dedičstva,
• zúčastňovať sa na rovnakom základe s ostatnými na rekreačných, záujmových a športových aktivitách,
• na možnosť rozvíjať a využívať svoj tvorivý, umelecký a intelektuálny potenciál nielen na svoj vlastný prospech, ale aj na obohatenie celej spoločnosti.

Fyzický ale i mentálny priestor, ktorý takáto „architektúra pre všetkých“ vytvára, priamo ovplyvňuje prístup k možnostiam trávenia voľného času. Zároveň sa zvyšuje aj dopyt po voľnočasových spoločensko-kultúrnych a športových zariadeniach, ktoré napĺňajú potreby komunity a poskytujú priestor ľuďom so spoločnými záujmami. Architektúra saturujúca potreby trávenia voľného času a komunitného života prístupná pre všetkých je dokladom úrovne spoločnosti, ktorá myslí na všetkých svojich členov a nikoho fyzickými alebo mentálnymi bariérami nevyčleňuje na okraj a neuzatvára.