Le Corbusier v 30. rokoch 20. storočia pri sojich úvahách o múzeu dospel k názoru, že múzeum má vo sojej povahe fenomén trvalého rastu. Svoju víziu formuloval v roku 1939 do konceptu Neobmedzene rastúceho múzea (Musée à croissance illimitée). Okrem toho, že Le Corbusierov koncept bol jeden z dôležitých názorov zohrávajúcich úlohu v definovaní formy moderného múzea, dnes môžeme vidieť, že jeho vizionárstvo tkvelo aj vo fakte pochopenia podstaty múzea a potreby jeho rastu v čase. Svoje reálne múzeá Le Corbusier navrhol až neskôr. Napriek podobnosti ich formy s jeho konceptom, ani jedno z nich nemalo povahu trvalo rastúceho múzea v duchu konceptu. Zväčšovaním objemu je charakteristické predovšetkým jeho Múzeum západného umenia v Tokiu, kde sa rovnako potvrdila potreba rastu múzea v čase, aj keď oproti Le Corbusierovmu konceptu odlišným spôsobom. Potrebou rastu - rozširovania sa prejavuje väčšina súčasných životaschopných múzejných inštitúcií. Výborne môžeme uvedené tendencie sledovať na príkladoch múzejných ikon modernej architektúry - prípadových štúdiách MoMA v New Yorku alebo Kimbell Art Museum vo Fort Worth. Ako ďalšiu úroveň rastu múzeí môžeme vnímať expanziu múzejnej inštitúcie smerom do nových lokalít. Niektoré z múzei takto svoju franchaisu šíria do sveta a okrem rastu priamo v mieste svojho pôsobenia sa prejavujú aj na globálnej úrovni. Jednym z výnimočných príkladov tohto prejavu je prípadová štúdia Guggenheimovho múzea a jeho pobočiek. Za vyššiu úroveň rozširovania múzea môžeme označit sprístupňovanie múzea pre všetkých návštevníkov, bez ohľadu na ich odlišnosti. V tomto smere ide o úplnú demokratizáciu myšlienky múzea.

Je uvedený fenomén rastu a putovania múzea, t.j. jeho rozširovania, len znakom životaschopnosti a prosperity alebo so sebou prináša aj negatíva? Odpovede na túto základnú otázku nie sú jednozančné.